Pred sebou sme mali dolinu do hlbšieho lesa. Poriadne som sa nadýchla vône šišiek ihličnanov a pomaly som sa zosunula dole po čerstvom listí ktoré pri chôdzi šuchotalo. Luke ma napodobnil a keď sme stali pevne na nohách, poobzerali sme sa či nás nikto nesleduje a pokračovali sme miernym tempom. Nenávidela som sa za to, že Luke musel ísť so mnou ale na druhú stranu, nenechala by som ho ako návnadu „démonskému spolku". Tak som nazvala spojenectvo medzi Darknessom a Alphou. Slnko pred nami už zapadalo a my sme si hľadali vhodný úkryt. Narazili sme na ďalšiu strmú roklinu, podobnú tej ktorá bola za bielymi záhradami. Lukovy som naznačila že by to mohlo byť vhodné miesto na prespatie. Nenamietal, takže sme si zložili naše batohy plné jedla, nožov, vody a diek. Ja som vyšplhala na najbližší strom a keď som našla vhodné miesto na spánok, obrala som lístie zo susedných konárov, ktoré som napokon položila na to miesto, kde budem v noci spať. Keď som urobila i najmenšie detaily, prehodila som deku cez konár a šikovne som preskočila na najbližší strom. Bola som vrodená gymnazistka takže behanie a skákanie po stromoch mi nerobil problém. Na druhom konári som urobila to isté, ibaže som tam už žiadnu deku nedala. Tú si tam dá už sám Luke. Chcela som aby sme boli čo najbližšie k sebe, poprípade keby nás objavili a chceli zaútočiť. Napokon som zliezla zo stromov a usadila som sa k Lukovi na kraj rokliny, kde si už pripravoval chlieb. Ja som si z batohu zobrala vodu, a poriadne som sa napila. Z toho cestovania sa mi tak strašne krútila hlava, až som sa bála že omdliem. Napokon som vodu odložila a vybrala som fazuľu v konzerve. Tú som si vypáčila nožom a potom som ju lyžicou jedla. Vlastne, odkedy sme sa pobrali zo záhrad preč, ani som nenadviazala rozhovor s Lukom. A mala som aj na to dôvod. No, je aj pravda že sme sa na tom aj dohodli, aby nás nemohol „démonský spolok" počuť, ale ja som sa aj bála že poviem niečo nevhodné. Moje myšlienky sa krútili len o všetkej pravde, a myslím že keby som otvorila ústa tak by som vybľabotala všetky nadávky a urážky na Lukeho, za to, že ma stále pravdu.
Po našej malej večeri som sa ako prvá pobrala spať. S toho chodenia som bola unavená a pravdupovediac som už taktiež dlho dobre nespala. A ako som zavrela oči, tak som aj zaspala.
Ocitla som sa niekde na lúke, kde každý pobehoval a spieval piesne. Moje oko bolo vyliečené a mohla som spokojne dýchať. Za mnou stál Faneshi, a niečo mi mrmlal do ucha, ale v tom zhone som nepočula ani slovo. Zrazu všetko zachvátil oheň. Zmizli ľudia, kreatury ba dokonca aj príroda. Ostala som iba ja. V úplnej čiernej prázdnote.
„Sssszabijjjem ťaaa"- šeptal mi hlas do ucha
„Zabijem teba a tvojho mizerného kamaráta"
„Nezaslúžiš si žiť, ty démon"- šeptal ďalší hlas
„Patríš medzi násssss, vieš o tooom??"
„Chcem tvoju moc. Musíš mi ju vrátiť!"- zrazu kričal hlas môjho otca.
Nič som nemohla zastaviť, tie hlasy mi vysávali moju energiu. Bola som nemá, slepá. Slabá. Bola som príliš slabá aby som to mohla zastaviť.
„AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA!!!"- kričal priškrtený hlas.
V tom momente som sa zrútila na zem a držala som si uši aby to už konečne prestalo.
„Prosím..." –šepkala som do prázdnoty „Prosím..."
------
Ach....
Spadla som z konára na zem. To mi poriadne vyrazilo dych, a zapichlo rebrá do pľúc. Zdalo sa mi ako keby som ležala na tej zemi večne. Dochádzal mi kyslík a zamdlievalo sa mi pred očami. Ale hneď na to som sa zhlboka nadýchla a z rukou držajúcou sa svojho hrudníka som si sadla pod strom. Ešte chvíľu som vdychovala a vydychovala kyslík, až som si všimla, že Luke sedí v strede okraju rokliny. Vstala som a pobrala som sa za ním, no tesne čo som vôbec dorazila Luke prehovoril.
„Ani ty nemôžeš spať?" – povedal a otočil hlavu ku mne.
„Nie."- slabo som odvetila a stisla som si ešte viac hrudník. Znova sa mi zahmlilo pred očami. Prisadla som si teda k Lukovy a spolu sme pozerali na malý rohlík mesiaca ktorý sa raz za čas zjavil spod oblakov.
„Lukasi.."- prehovorila som po riadnej chvíli. Luke sa na mňa začudovane pozrel. Ešte nikdy som ho neoslovila takto. Vždy som ho volala iba Luke.
„Mrzí ma že musíš hrať túto hru so mnou."- povedala som a smutne som sa mu pozrela do tváre. Pochopil že to myslím vážne, ale výraz sa mu i tak nezmenil.
„Mňa mrzí že sa to všetko točí práve okolo teba. „ dostal zo seba Luke na môj prehovor. „Vieš, k ničomu takému by nikdy nedošlo keby si nezískala nejakým spôsobom moc tvojho otca.  Ale mňa na tom práve teší to, že môžem byť po tvojom boku. Si statočná, silná a aj keby si celá planéta myslela že si démon, tak ja si to nikdy myslieť nebudem. Mám ťa rád práve takú akú si, a nie takú akú si myslia ostatný že si. Ty niesy démon, a ja to viem."- povedal Luke, a ja som sa v tej chvíli nezmohla iba na neprítomný výraz. Tento človek by pre niekoho ako som ja obetoval vlastný život.
„Ale nič s toho nieje pravda Luke. Ja niesom nič s toho.."- trvala som na svojom.
„A vieš práve prečo s toho nič nieje pravda? Lebo si si nikdy neverila. Skús uveriť aspoň tomu, že ty si asi jediná, kto dokáže zastaviť duo démonov."- povedal Luke.
„Skusím."- povedala som napokon ja. „Ďakujem." Usmiala som sa a pobozkala som Lukeho.
S tým som odišla a znovu som sa vyzdriapala na svoj strom.